Veľakrát keď počúvam rôzne kovové žánre a to hlavne toho vážnejšieho nádychu ako je čiernokov alebo kov skazy, tak v hlave vidím alebo si predstavujem korene či konáre stromov alebo kríkov. Len také bez lístia, holé ako pravda. Vtedy je vidieť ako sú navzájom poprepletané ako naše životy. Na mnohých miestach sa pretínanjú, dotýkajú a keď zafúka vietor tak sa spolu kývu alebo sa o seba tlčú, klepkajú jeden na druhý. Strácajú a vynárajú sa v jesennej mgle či vyháňajú nové konáriky. Jedny rastú priamo iné sa zas rastom snažia obísť tie druhé a v oboch prípadoch sa prepletajú s ďalšími. Nie vždy sú to konáre rovnakého stromu. V lese sú koruny stromov časo poprelpletané navzájom a tak tvoria klenbu posvätných lesných chrámov kde každý jeho obyvateľ má svoje miesto a úlohu. Niekedy sa starý a suchý konár odlomí a padne na dno chrámu kde hnije a práchnivie aby z neho vzišiel nový život. Možno aj ďalší strom, ktorý sa bude dotýkať konármi.
